Pál E. FEHÉR: Prečo sa mi páči a prečo nepáči Vrakuňa?

Bývam vo Vrakuni mimochodom od času, ked sa v kalendári začali roky písať dvojkou. Tu som začal XXI. storočie. Teda, žijem v tejto štvrti zaokrúhlene už jedno desaťročie. Odtiaľto informujem niekoľko budapeštianskych novín o dianí na Slovensku. Som novinárom už 55 rokov: Bratislava, teda Vrakuňa nasledovala po Moskve, Sibíri, Varšave, Vietname, Mexiku a Prahe. Tu zomrela moja manželka (aj tomu je už 5 rokov), tu dospel môj syn. Zdá sa, že osud chce, aby moja profesionálna novinárska dráha sa zakončila práve tu. Možno aj môj život ... .

Ináč som Budapešťan. Tam som sa narodil. Som maďarský občan. Moje trvalé bydlisko je v XX. obvode maďarského hlavného mesta – už od narodenia. A XX. obvod, ktorý sa nazýva Pesterzsébet – sa v mnohom podobá na Vrakuňu. Kedysi bývala samostatnou obcou, tak ako Vrakuňa a teraz je súčasťou hlavného mesta. Ako Vrakuňa. Veď takáto je stredná Európa... Starenky predávajúce zemiaky na trhu v Pesterzsébete sa medzi sebou rozprávajú po slovensky. Tie čo predávajú vajíčka zas po nemecky, presnejšie takým švábskym nárečím, ktorému nikdy neporozumie žiadny „pravý“ Nemec. Veď ich predkovia sa presťahovali do Maďarska pred sedemsto rokmi. Slováci sa začali usídlovať po roku 1700. Aj s predkami najväčšieho maďarského básnika Sándora Petőfiho.

Napríklad aj toto sa mi páči na Vrakuni. Síce je trh menší než v Pesterzsébete, ale jazyky sa aj tu premiešavajú. V mierovom spolunažívaní. Nemecké slovíčko už len kde tu počuť, nanajvýš niekoľko nápisov na náhrobných kameňoch na starom cintoríne prezrádza niečo o starých obyvateľoch, ale maďarčina je tu častá a jej používanie prirodzené. Na ulici, v obchodoch, v krčmách. Ľudia tu nažijú spolu v mieri. Ako novinár musím niekedy informovať aj o nepríjemných veciach. O takých udalostiach, o takých nezodpovedných politických vyjadreniach, ktoré urážajú práve takúto národno-národnostnú trpezlivosť. Takéto netrpezlivé vyjadrenia samozrejme zaznievajú aj v Maďarsku. Tu sú však ľudia trpezliví. Ctia si jeden druhého. Toto je tradícia Vrakune a aj napriek tomu, že obzvlášť v posledných desaťročiach sa obec, mesto veľmi zmenili, noví Vrakunčania pokračujú v tradíciách starej Vrakune. 

Vrakuňa je tak súčasťou Bratislavy, hlavného mesta Slovenskej republiky, že ostala pritom trocha samostatnou. Patriť k väčšej komunite je vždy ťažšie než k menšej. Kde sa takmer osobne navzájom poznajú ľudia. Kde sú voči sebe pozorní. Kde – ak je to treba – si môžu navzájom pomôcť. Vnímam, že v tomto ohľade sa môj „skutočný“ domov, Pesterzsébet a môj „prijímací“ domov Vrakuňa, na seba podobajú. 

A podobajú sa na seba aj v tom, čo je problém... Pretože asi vo vzdialenosti 20 minút autom je Kittsee. Kde ani náhodou nie sú na uliciach smeti. V Pesterzsébete, resp. tu vo Vrakuni je ich však priveľa. Ako keby sa mnohí stále necítili byť tu doma. A to je zle. A dúfam, že ešte aj ja sa toho dožijem, že vrakunská ulica bude taká istá ako v Kitsee chodník. 

Nateraz toľko o tom, prečo je mne dobre vo Vrakuni...

© 2010, Pál E. Fehér